Príhovor podpredsedu vlády SR pre ľudské práva a národnostné menšiny Rudolfa Chmela na Follow-up seminári k implementácii Rámcového dohovoru na ochranu národnostných menšín v Slovenskej republike

Vážené dámy, vážení páni,
 
pre mnohých sa možno už zdá pojem rozmanitosť ošúchanou frázou. Najmä dnes, keď sa čoraz častejšie hovorí o konci multikulturalizmu a o rozširovaní existenciálnej úzkosti v Európe. Bezpochyby žijeme v turbulentnom čase a je ťažké posúdiť, pred akým osudom náš starý kontinent stojí – bolo by však určite neseriózne kategoricky vyhlásiť, že všetky tradičné európske hodnoty sú v kríze a nie je možné na nich v budúcnosti stavať. Akákoľvek budúcnosť nás totiž čaká, je vylúčené, aby sme si ju mohli predstaviť bez uplatnenia našich tradícií – nezačneme určite všetko od začiatku. Napriek všetkým historickým ruptúram existuje aj kontinuita. Kultúrna a jazyková rozmanitosť, ktorá patrí medzi základné atribúty moderného sveta, teda nemôže zo dňa na deň zmiznúť z našich životov.

     Na webovej stránke Rady Európy, v časti o národnostných menšinách si môžeme prečítať krátky úvod, podľa ktorého pre Radu Európy všetky väčšinové ako aj menšinové spoločenstvá musia požívať rovnaké práva a rovnosť pred zákonom a musia byť schopné chrániť a rozvíjať svoju kultúru, zachovať si svoje náboženstvá, jazyky a tradície. Aj toto konštatovanie môže znieť ako fráza a ľahko by sme našli takých, asi aj tu, v tejto sále, ktorí by vášnivo protestovali proti týmto takpovediac patetickým slovám, tvrdiac, že treba dať prednosť záchrane našich krajín, našich spoločenstiev pred finančným krachom či hospodárskym kolapsom, že treba vytvárať nové pracovné miesta a treba vybudovať silnejší sociálny systém. Ochrana kultúrnych hodnôt môže nasledovať až po týchto prioritných opatreniach. Tieto názory, samozrejme, nie sú celkom neopodstatnené a nepochopiteľné. Treba si však uvedomiť, čo pre nás vyplýva z historických skúseností a prečo v Európe vznikli mechanizmy, prostredníctvom ktorých sa európske štáty usilujú zabrániť medzinárodným aj vnútroštátnym konfliktom a ktoré presadzujú ochranu a podporu ľudských práv, vrátane práv menšín. Tieto mechanizmy, ku ktorým patrí aj Rada Európy s jej medzinárodnými dohovormi, zdôrazňujú dôležitosť primeranosti hodnôt v našom živote. Materiálne hodnoty totiž nedokážu nahradiť duchovné hodnoty, na ktorých sa zakladajú naše kultúry a ktoré robia našu civilizáciu znesiteľnou, ba produktívnou a ktoré umožňujú aj spolunažívanie medzi rôznymi skupinami ľudí. Treba sa povzniesť nad primitívnu úroveň extrémneho sociálneho darwinizmu, podľa ktorého slabšie skupiny v spoločnosti sú odsúdené na zánik. Ľudská kultúra je veľkolepá práve v tom, že je schopná pomenovať zásady ako tolerancia, empatia, porozumenie a spolupráca a dokáže sa riadiť podľa týchto zásad.

     Zánik jazykov a kultúr je na svete každodenným javom – patrí to medzi naše najväčšie straty. Zánikom jazykov a kultúr, nositeľom ktorých tieto jazyky sú, zanikajú celé svety, alebo aspoň pohľady na svet. Ak tieto straty prebiehajú prirodzene, vypovedá to najmä o našej ľahostajnosti; ak prebiehajú na tlak mocenských síl, vypovedá to o našej obmedzenosti a krátkozrakosti. Vždy však existujú možnosti tieto procesy zastaviť, prípadne ich obrátiť. Je to ťažký zápas s ľahostajnou väčšinou – často aj s tými, v prospech ktorých by sme chceli tento boj viesť. Ak sa však podarí dosiahnuť zmenu, je to vždy niečo, čo vedie spoločnosť dopredu a vytvára širší priestor pre uplatnenie jej príslušníkov.

     Politika vo vzťahu k národnostným menšinám má v každej spoločnosti veľký význam. V spoločnosti, kde približne 14 % obyvateľstva tvoria príslušníci národnostných menšín, má však  kľúčový význam. Slovenská republika je takou, preto je priam nevyhnutné, aby spoločenský diskurz o menšinovej politike prebiehal na rôznych fórach intenzívne – a najmä: zodpovedne.

     Z toho, ako vyzerá nezodpovedný prístup k tejto otázke, sme už videli u nás dosť príkladov a bolo by naivné predpokladať, že ich nebudeme vidieť aj v budúcnosti. Menšinová politika štátu sa však nemôže zakladať na nezodpovednom, krátkozrakom, neodbornom prístupe. K tomu, aby sa diskurs o tejto politike mohol viesť na primeranej odbornej úrovni, prispievajú aj mechanizmy Rady Európy, ktoré mu dávajú medzinárodný rozmer.

     Rámcový dohovor na ochranu národnostných menšín znamenal začiatok novej éry v medzinárodnej menšinovej politike v Európe – zrodil sa tak prvý dokument, ktorý sa ako celok venoval tejto otázke a zakotvil mnohé základné pravidlá ako minimálne záväzky, ktoré sú v tejto oblasti podľa väčšiny európskych štátov smerodajné. Rámcový dohovor na ochranu národnostných menšín bol za Slovenskú republiku podpísaný 1. februára 1995. Národná rada Slovenskej republiky vyslovila súhlas s dohovorom svojím uznesením č. 128 z 21. júna 1995 a prezident Slovenskej republiky ho ratifikoval 14. júla 1995. Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky o uzavretí Rámcového dohovoru na ochranu národnostných menšín bolo zverejnené v Zbierke zákonov pod č. 160/1998 Zb. a dohovor nadobudol platnosť 1. februára 1998.

     V období, keď sa rámcový dohovor stal súčasťou slovenského právneho poriadku, bola právna úprava postavenia národnostných menšín v Slovenskej republike prinajmenšom kontroverzná. Aj keď Ústava Slovenskej republiky zakotvila práva národnostných menšín ako základné práva a slobody, chýbali vykonávacie zákony a existujúce zákony práva priznané ústavou často interpretovali zužujúcim spôsobom. K týmto zákonom patril napríklad zákon o štátnom jazyku, prijatý v roku 1995, ktorý bol roku 1997 mierne zmenený na základe nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého jedno ustanovenie zákona nebolo v súlade s ústavou. Ústavný súd však nezrušil ustanovenia o správnych deliktoch za porušenie zákona, ani ďalšie protirečivé ustanovenia predmetného právneho predpisu. Tzv. tabuľový zákon z roku 1994 tiež obsahoval niekoľko závažných obmedzení, na základe ktorých mnohým príslušníkom národnostných menšín nebolo priznané právo na označovanie obcí v jazykoch menšín. Pozitívna úprava, teda normy upravujúce možnosti na uplatňovanie menšinových práv, boli skromné a roztrúsené: chýbal akýkoľvek zákon, ktorý by sa tejto oblasti venoval komplexne. V takomto stave sa nachádzala právna úprava menšinových práv v období ratifikácie rámcového dohovoru, bolo teda prirodzené, že po tomto akte musia nasledovať legislatívne zmeny. Tieto legislatívne zmeny však boli pomalé a neúplné – v roku 1999 sa na tlak Európskej únie síce schválil zákon o používaní jazykov národnostných menšín, ten však vytvoril také pravidlá v oblasti jazykových práv, ktoré sú od ich prijatia terčom kritiky odbornej verejnosti. Tieto skutočnosti sa objavili aj v prvom posudku Poradného výboru pre rámcový dohovor z roku 2000 a následne v prvej rezolúcii Výboru ministrov Rady Európy z roku 2001, v ktorých sa vyzývalo na posilnenie právnych záruk vzťahujúcich sa k niektorým článkom rámcového dohovoru, na odstránenie nedostatkov v právnom postavení menšinových jazykov a na riešenie situácie v súvislosti s diskrimináciou Rómov.

    V ďalšom období došlo bezpochyby k viacerým dôležitým opatreniam v oblasti ochrany práv menšín: v roku 2002 vznikol nezávislý inštitút verejného ochrancu práv, v roku 2004 bol prijatý antidiskriminačný zákon, zvýšil sa objem finančných prostriedkov na menšinovú kultúru, bola zriadená Univerzita Jánosa Selyeho, na ktorej sa vyučuje väčšinou v maďarskom jazyku a Slovenská republika pristúpila aj k Európskej charte regionálnych alebo menšinových jazykov. Pre Poradný výbor sa však zdalo znepokojujúce, že praktické uplatnenie antidiskriminačného zákona nie je celkom zabezpečené, právny rámec ochrany národnostných menšín je stále nedostatočný, že výskyt rasovo motivovaných trestných činov je vysoký, že Rómovia sú naďalej vystavení diskriminácii a pretrvávajú rôzne formy segregácie rómskych detí. Tieto zistenia sa premietli aj do druhej rezolúcie Výboru ministrov z roku 2006.

     Tretie monitorovacie kolo implementácie Rámcového dohovoru na ochranu národnostných menšín otvorila tretia správa o implementácii dohovoru, ktorá bola schválená vládou Slovenskej republiky 27. mája 2009. Presne o rok, 27. mája 2010, schválil Poradný výbor tretiu hodnotiacu správu o implementácii rámcového dohovoru v Slovenskej republike a následne 6. júla 2011 bola prijatá tretia rezolúcia Výboru ministrov. Správa o priebehu a výsledkoch tretieho kola monitorovania úrovne implementácie rámcového dohovoru bola schválená vládou Slovenskej republiky 30. novembra 2011. Vláda Slovenskej republiky súčasne uložila príslušným členom vlády, a to podpredsedovi vlády a ministrovi dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja,  podpredsedovi vlády pre ľudské práva a národnostné menšiny,a podpredsedovi vlády a ministrovi práce, sociálnych vecí a rodiny, ministrovi vnútra, ministerke spravodlivosti, ministrovi hospodárstva, ministrovi školstva, vedy, výskumu a športu, ministrovi zdravotníctva, ministrovi kultúry a splnomocnencovi vlády pre rómske komunity, oboznámiť sa s výsledkami tretieho kola monitorovania úrovne implementácie Rámcového dohovoru a  s odporúčaniami Výboru ministrov Rady Európy, posúdiť možnosť ich realizácie a v rámci prípravy štvrtej implementačnej správy informovať ministra zahraničných vecí o prijatých opatreniach. Tým sa tretie monitorovacie kolo uzavrelo a môžeme pristúpiť k realizácii jeho výsledkov.

     Usporiadanie tzv. follow-up seminárov po ukončení jednotlivých monitorovacích cyklov rámcového dohovoru už dnes môžeme považovať za tradíciu, keďže takéto podujatia sa konali aj v roku 2003 aj v roku 2007. Preto sa rozhodlo v prospech organizácie takéhoto odborného seminára aj po ukončení tretieho monitorovacieho cyklu, s cieľom oboznámiť všetkých záujemcov s výsledkami tohto procesu. V súčasnosti sa organizovaniu tohto podujatia mohol venovať útvar, ktorý bol zriadený práve pre príslušnú oblasť: zmenou tzv. kompetenčného zákona v roku 2010 sa posilnili právomoci podpredsedu vlády pre ľudské práva a národnostné menšiny a tieto posilnené kompetencie v súčasnosti vykonávajú dva odborné útvary: sekcia národnostných menšín a sekcia ľudských práv a rovnakého zaobchádzania, v rámci organizačnej štruktúry Úradu vlády Slovenskej republiky. Tieto odborné útvary sa v súčasnosti, aj keď v skromných podmienkach, ale s vynaložením značného úsilia snažia o koordináciu a posilňovanie ľudskoprávnej politiky v Slovenskej republike. Táto koordinácia sa zakladá aj na úzkej spolupráci medzi predstaviteľmi verejnej moci a mimovládnym sektorom, resp. samotnými príslušníkmi národnostných menšín. Program dnešného odborného seminára bol vytvorený na základe týchto princípov – teda na základe systematického, koordinovaného a konštruktívneho prístupu k otázke ochrany práv národnostných menšín v rámci výkonu verejnej moci a na základe priamej spolupráce medzi verejnou mocou a príslušníkmi národnostných menšín.

     Pri jeho zostavovaní sa vychádzalo najmä z odporúčaní Výboru ministrov Rady Európy uvedených v tretej rezolúcii o implementácii rámcového dohovoru v Slovenskej republike. Táto tretia rezolúcia sa dotýka viacerých veľkých oblastí – ku každým z nich by bolo možné usporiadať osobitnú veľkú konferenciu. Keďže však v rámci vyhodnocovania tohto monitorovacieho cyklu nie je priestor na takúto rozsiahlu debatu, našim cieľom bolo, aby sme mohli stručne, ale obsahovo bohato zhrnúť dosiahnuté výsledky a poukázať na pretrvávajúce nedostatky. Preto sme do programu zaradili každú väčšiu oblasť dotknutú rezolúciou a pozvali ku každej z týchto oblastí príslušných odborníkov. Na rozdiel od doterajšej praxe sme tentokrát dali priestor nielen predstaviteľom štátnej správy, ale aj samotným príslušníkom národnostných menšín, ktorí sa zaoberajú predmetnými oblasťami, aby sa mohli vyjadriť k aktuálnej situácii. Verím, že táto skromná reforma urobí toto podujatie ešte interaktívnejším a bohatším. Cieľom seminára je totiž aj výmena názorov a diskusia o predstavách budúcnosti príslušných oblastí.

     Ak si pozorne prečítame všetky odporúčania Rady Európy pre Slovenskú republiku v súvislosti s implementáciou rámcového dohovoru, zistíme, že v posledných zhruba štrnástich rokoch sme v oblasti ochrany práv národnostných menšín zápasili s akútne pretrvávajúcimi problémami, či už v oblasti jazykových práv menšín alebo situácie Rómov. Nájdu sa teda problémy, ktoré sa zdajú v našej spoločnosti takmer neprekonateľnými: práve preto im treba venovať ešte väčší priestor, práve preto treba o nich ešte viac diskutovať, v rôznych kruhoch, ale, ako som už spomínal, s dostatočnou vážnosťou a zodpovednosťou. Ak ich budeme riešiť naďalej len okrajovo od ozajstných riešení sa len vzdialime. V ostatnom období sa v Slovenskej republike prijalo niekoľko pozitívnych opatrení v oblasti ľudských práv: bola úspešne reformovaná sústava poradných orgánov vlády, došlo k revízii legislatívy v oblasti jazykových práv a navýšili sa finančné prostriedky na podporu kultúry národnostných menšín a na aktivity v oblasti ľudských práv. Tieto opatrenia však nemôžeme považovať za konečné riešenie problémov v tejto oblasti, ale skôr za prvky stratégie, ktorá presadzuje nový, aktívny a pozitívny prístup k týmto otázkam, ktoré si zaslúžia prioritnú pozornosť zo strany verejnej moci. K zvyšovaniu životnej úrovne občanov je nevyhnutné, aby sa ich komfort zvyšoval aj vo vzťahu k ľudskej dôstojnosti: aby každý mohol slobodne prejavovať svoju identitu, aby ju mohol pestovať a prezentovať. Aby v našej spoločnosti nevládol fenomén strachu a aby príslušníci rôznych menšín, medzi nimi aj národnostných, neboli odrádzaní od prihlasovaniu sa k svojej identite a jej slobodného prejavovania. Jedine cesta zodpovedného, citlivého a odborne podloženého prístupu k otázkam ľudských práv vedie k spoločnosti, v ktorej je zabezpečená maximálna miera ľudskej dôstojnosti.

Dámy a páni,

     menšinová politika moderného štátu má byť moderná, interaktívna a hlásajúca slobodu a rovnosť hodnôt vo všetkých oblastiach. K takejto politike je potrebná zo strany štátu aj značná miera kreativity, aby nabádala svojich občanov na uplatňovanie svojich základných práv a slobôd. Verím, že aj samotný rámcový dohovor na ochranu národnostných menšín sleduje takýto cieľ.   O tom, ako sa tento zámer prejavuje v dnešných reáliách na Slovensku, povedia viac prednášajúci tohto seminára dnes a zajtra. Otváram tento náš odborný seminár s nádejou, že jeho závery budú nápomocné a inšpiratívne pri pokračovaní tejto diskusie aj na iných fórach.

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Podpredseda vlády SR preľudské práva a národnostné menšiny Rudolf Chmel vystúpil s týmto príhovorom na Follow-up seminári k implementácii Rámcového dohovoru na ochranu národnostných menšín v Slovenskej republike, ktorý sa konal 22.a 23. februára 2012 v Bratislave, v Hoteli Bôrik.