Príhovor podpredsedu vlády SR pre ľudské práva a národnostné menšiny Rudolfa Chmela na konferencii Stratené mesto

Som rád, že môžem povedať niekoľko slov na úvod vašej konferencie, lebo som toto „stratené mesto“, kedysi pred vyše polstoročím, veľmi osobne prežíval ako mesto, ešte ako-tak multietnické, hoci o jeden svoj rozmer už počas vojny prišlo. Ale nemčina, maďarčina v ňom ešte stále znela, a to boli 50. roky minulého storočia, pamätníci vedia, o čom hovorím. Aj preto som osobitne rád, že sa toto stratené mesto pomaly vynára z hmly prekliatia a zabudnutia. Je chvályhodné, že ostatných 15 - 20 rokov vedenie mesta a župy dáva tomuto postupnému vynáraniu voľný priebeh, ba čo viac, samo ho aktívne podporuje. Nádej vzbudzuje aj to, že dnes sme sa tu zišli vari všetci, ktorí ducha tohto vraj strateného mesta možno ešte dokážu a chcú oživiť – zástupcovia vlády, magistrátu, župy, obce historikov, architektov, angažovanej verejnosti. No a najmä potomkovia a nasledovatelia tých, ktorí vytvárali ten neuveriteľne zaujímavý, pestrý, rozmanitými chuťami a vôňami popretkávaný kolorit starej Bratislavy – či ak chcete, Prešporku, Pressburgu, Pozsonyu.
 
Napriek všetkému je však toto vynáranie zo zabudnutia pomalé, ťažkopádne aj strastiplné. Pretože ono nie je spojené len s rozpomínaním sa na starú vonkajšiu tvár mesta, na zaniknuté ulice a námestia, na zbúrané budovy a pamiatky. Je to proces spojený najmä s mentálnymi procesmi, s obavami a úzkosťami, ktoré prináša každá veľká zmena, vrátane zmeny identity. Lebo nenahovárajme si: ani triezvo uvažujúci ľudia – zabudnime teraz na kovaných či vybíjaných šovinistov a nacionalistov – nie sú si vždy načistom, či to rozpomínanie sa na stratenú identitu a jej opätovné osvojovanie neohrozí ich identitu súčasnú, či nebudú konfrontovaní s tou svojou tvárou, ktorú by si možno ani neželali vidieť, či presnejšie, by nechceli, aby sa o nej vedelo.
 
Stále sa obávame, že ubudne z našej slovenskosti, ak pripustíme, že v sebe obsahuje aj prvky, či vplyvy židovstva, nemeckosti, alebo maďarskosti. Stále sa obávame, že ubudne z našej maďarskosti, ak pripustíme, že v sebe obsahuje nemalú dávku slovanstva, židovstva, či nemeckého vplyvu. Predstierame, že sú nám bližší skôr Skýti, ako naši súčasníci – Nemci či Židia, predstierame, že starí Moravania sú nám bližší ako naši susedia Maďari či Rómovia...
 
Budúcnosť je však napriek tomu predsa len nádejná: vychádza stále viac publikácií o starej Bratislave, máme tu dôstojnú hrobku Chatama Sófera, slávneho prešporského rabína, už aj Petőfiho socha v Medickej záhrade čoraz zriedkavejšie prichádza o ruku, šabľu, či nos. Títo aj ďalší významní predstavitelia iných národov a etník tu nie sú a nemajú byť na úkor tých  slovenských – Štúra, Hviezdoslava, Štefánika či ďalších, všetci sa tu totiž pekne pomestia, patria aj do našej pamäte, do našej histórie.
 
Najboľavejšou ranou na duši Bratislavy, rovnako ako na duši celej strednej Európy je však strata židovského obyvateľstva. Naša vlastná, individuálna bolesť je, pochopiteľne, vždy najväčšia, veď žijeme len raz a náš život a život našich najbližších sa nás týka najviac. Nikto súdny ale hádam nebude spochybňovať, že najväčšou kolektívnou obeťou hrôz dvadsiateho storočia v Európe boli Židia. Ich obeť, akokoľvek tragická, však prispela k zásadnému obratu v nazeraní medzinárodného spoločenstva na svet, k zásadnej zmene vo vnímaní vzťahu štátu a jednotlivca. Je nepochybné, že Všeobecná deklarácia ľudských práv, prijatá OSN 10. decembra 1948 spolu s Dohovorom o zabránení genocíde, vznikla do značnej miery ako odpoveď na tragédiu holocaustu/Shoa, ako zásadné vzopretie voči politikám a ideológiám znevažujúcim a popierajúcim ľudskú dôstojnosť a ľudskú individualitu.
 
Shoa ako miera absolútneho zla by mala byť pre nás všetkých mementom. Nielen preto, aby sme sa s pietou skláňali pred jej obeťami, ale aj preto, aby sme si my ostatní nevyhadzovali na oči ako najväčšie krivdy a hriechy veci, ktoré sú oproti krivdám, ktoré sme my sami páchali na Židoch, úplné malichernosti.
 
Multietnická a multikultúrna spoločnosť môže dobre fungovať len vtedy, ak v sebe obsahuje tmel, stmeľujúcu matériu. Čistokrvní Nemci, Slováci, Maďari, žijúci v hermeticky uzavretých klietkach, by ťažko mohli tvoriť životaschopnú komunitu. Prešporok, spolu s väčšinou našich miest v časoch najväčšieho rozkvetu bol charakteristický prítomnosťou značného množstva dvojdomých a viacdomých ľudí, ľudí s viacnásobnou identitou, ktorí práve tvorili ten tmel, sprostredkovávali kontakty a premostenia medzi jednotlivými komunitami. Uhorskí/hornouhorskí/slovenskí Židia takým tmelom, viacdomým fenoménom prepájajúcim spoločenskú matériu, vždy boli. Chráňme si svojich dvojdomých a viacdomých občanov aj naďalej, chráňme si svojich čoraz viacej ubúdajúcich Prešporákov. Väčšina obyvateľstva aj pri najzúrivejšej globalizácii asi vždy ostane monokultúrna, ale ľudia s viacnásobnou identitou jej budú vždy na osoh.
 
Vážení prítomní,
 
verím, že dnešná konferencia, nad ktorou som rád prevzal záštitu a môj úrad ju aj inak podporil, bude významným krokom pri tom na začiatku spomínanom odklínaní nielen jedného strateného mesta zo zabúdania, vytesňovania našej spoločnej minulosti, našich spoločných dejín. Nielen preto, aby sa neopakovali tragédie minulosti, ktorých ozveny možno počuť nielen na Balkáne, Východe, nielen Blízkom, ale aj v našom stredoeurópskom priestore. Preto je spomínanie a pripomínanie tejto minulosti potrebné aj dnes, hoci, vieme, ľudstvo je nepoučiteľné. Ale aj preto, aby sme si uvedomili nástojčivejšie, že multikulturalizmus v strednej Európe nezlyhal, lebo je uložený v jej historických základoch. Zlyhali režimy, konkrétni ľudia, zodpovední za drastické zásahy do života národov, štátov, menšín, jednotlivcov predovšetkým, zodpovední za najbarbarskejšie zločiny aj ich mäkšie variácie, zasahujúce „len“ dušu, presnejšie identitu, ktorú by nacionálni populisti radi i dnes „vyčistili“ na svoj obraz. Nádej, že budú nacionálni a nepochybne aj sociálni populisti v Európe aj vo svete dostatočne marginalizovaní, je, ako vidno i v našom priestore, dosť malá. Aj preto sa treba mať pred nimi na pozore. Bude preto dobré, ak sa odkaz tejto konferencie dostane do uší, a najmä do pamäte všetkých našich súčasníkov ako trvalé, stále memento.
 
Želám vám, dámy a páni, úspešný priebeh konferencie a ďakujem, že ste ma vypočuli.