Príhovor vicepremiéra Rudolfa Chmela na piatom zasadnutí Rady vlády Slovenskej republiky pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť:

Vážený pán podpredseda vlády a minister práce, sociálnych vecí a rodiny,
vážené členky, vážení členovia Rady vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť,
vážené dámy, vážení páni,
 
     vítam vás na piatom zasadnutí Rady vlády SR pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť. Keďže je posledné, dovoľte, aby som na úvod dnešné rokovanie využil na rámcové hodnotenie  uplynulých 18 mesiacov a zhrnul najdôležitejšie skutočnosti súvisiace s mandátom a činnosťou samotnej rady.
 
     Jedným z našich cieľov pri realizácii programového vyhlásenia vlády bola snaha o zvýraznenie významu ľudskoprávnych pohľadov pri zdokonaľovaní vymáhateľnosti práva, zvyšovaní úrovne sociálnej kultúry, posilňovaní morálky a zlepšovaní života ľudí na Slovensku. Chceli sme k tomu napomôcť posilnením a zefektívnením nezávislých inštitúcií a mechanizmov ochrany a podpory ľudských práv, zlepšením legislatívneho prostredia, zvyšovaním povedomia o ľudských právach, a napokon, ale v podstatnej miere, najmä zvýšením miery účasti dotknutých skupín na tvorbe a implementácií ľudskoprávnych politík.
 
     Viedlo nás k tomu poznanie, že hoci Slovenská republika všeobecne spĺňa základné medzinárodné štandardy ochrany a podpory ľudských práv, s konkrétnou implementáciou noriem a princípov to u nás zďaleka nie je také ružové, ako by sme tomu niekedy aj sami chceli veriť.
 
     Po pol druha roku musím konštatovať, že hoci sme splnili mnohé naše predsavzatia, celkovo sme ostali – vzhľadom na nedostatok času, ale aj vzhľadom na zásadné koncepčné rozdiely v samotnej koalícii – aj v tejto oblasti na pol ceste. Interpretácia obsahu niektorých základných ľudskoprávnych konceptov a pojmov je u hlavných aktérov tvoriacich verejné politiky a ovplyvňujúcich verejnú mienku často zásadne odlišná. Týka sa to aj takých kľúčových pojmov a princípov ako dôstojnosť, rovnosť, spravodlivosť, inklúzia, segregácia, sloboda slova, nedeliteľnosť a prepojenosť ľudských práv, týka sa to vzťahu jednotlivca a štátu, vzťahu ľudských práv a morálky, či vzťahu ľudských práv a občianskych povinností.

      Niet lepšieho tzv. príkladu na dokumentovanie tejto koncepčnej nesúrodosti ako kauza Šarišské Michaľany. Na jednej strane precedentné rozhodnutie súdu vo veci etnickej segregácie, na druhej strane rozpaky aj u ľudí, ktorých z rasizmu či neznášanlivosti nemožno obviňovať ani v najmenšom.
 

Vážené dámy, vážení páni,

     zmienil som sa o vzťahu ľudských práv a morálky. V tejto súvislosti vítam prejavený záujem cirkví o veci verejné. Myslím, že dialóg medzi štátom a cirkvami by mal normálne fungovať. Viera môže byť dôležitým prostriedkom a zdrojom kultivácie spoločenskej morálky. Práve v tejto veci ostávali cirkvi doteraz spoločnosti dosť dlžné a preto ich zásadnejší vklad je vrele očakávaný. Existuje tu veľký priestor na spoluprácu. Chcel by som však na tomto mieste zdôrazniť, že podľa ústavy je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát, ktorý sa neviaže na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Rovnako platí, že medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi. Preto žiaduci a potrebný dialóg s cirkvami by nemal skĺznuť do spochybňovania našich ľudskoprávnych záväzkov, ani nášho základného zákona.

 
     Za pretrvávajúci problém v oblasti ľudskoprávnej považujem skutočnosť, že – napriek čiastočným úspechom – sa nepodarilo zásadným spôsobom zmeniť celkové nazeranie politikov a časti verejnosti na postavenie a práva príslušníkov menšín. Menšiny sú naďalej do veľkej miery vnímané ako hrozba pre štát – buď priamo ako bezpečnostná hrozba, alebo ako faktor ohrozenia identity, súdržnosti, práv, či tradičných hodnôt väčšiny. Ide o takmer všetky menšiny, ale najmä o Rómov, Maďarov, či ľudí neheterosexuálnej orientácie.
 
     Národná rada SR prijala pomerne rozsiahlu novelu zákona o používaní jazyka menšín po tom, čo upravila niektoré obmedzujúce a nelogické ustanovenia zákona o štátnom jazyku. Následne vláda prijala dve nariadenia, ktoré by mali napomôcť aplikačnej praxi. Tým sa právna úprava používania menšinových jazykov na verejnosti viac priblížila k optimálnej úrovni naplnenia jazykových práv garantovaných ústavou i medzinárodnými dohovormi. Je to nespochybniteľné pozitívum a nesporný úspech, hoci zároveň platí to, čo som povedal vyššie – útrapy sprevádzajúce prijatie oboch zákonných noriem i oboch nariadení sú toho dôkazom. Rovnako ako petícia za vypísanie referenda za „ustanovenie slovenského jazyka ako výlučného úradného jazyka Slovenskej republiky bez výnimky“ – už možno tretej či štvrtej iniciatívy takéhoto typu za ostatných dvadsať rokov!
 
     Rezervy vidím aj v tom, ako spoločnosť a štát vníma iné zraniteľné skupiny, napríklad zdravotne postihnutých, osoby vyžadujúce si dlhodobú starostlivosť, či seniorov, ako sa stavia k problematike domáceho násilia, osobitne násilia páchaného na ženách. Stále nie sú implementované niektoré dôležité ustanovenia Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím – ide najmä o zriadenie či určenie útvaru v rámci štátnej správy, ktorý by mal niesť hlavnú zodpovednosť za implementáciu dohovoru. Z uvedeného dôvodu predkladám na dnešné rokovanie rady návrh stanoviska v predmetnej veci ako aj návrh uznesenia rady k Európskemu roku aktívneho starnutia a solidarity medzi generáciami.
 
     Veľmi oceňujem, že SR podpísala nový dohovor Rady Európy o eliminácii násilia na ženách a domáceho násilia. Pozitívne vnímam, že sa pripravuje dobudovanie siete krízových a poradenských centier pre obete domáceho násilia, aj vďaka významnej finančnej pomoci Nórskeho kráľovstva. Verím, že sa plány v krátkom čase uskutočnia. Inštitucionálne zázemie ochrany a podpory základných práv však nemôže byť závislé na pomoci zvonka. Preto je dôležité, aby SR aj naďalej venovala zvýšenú pozornosť posilneniu a dobudovaniu dvoch základných nezávislých inštitúcií – verejného ochrancu práv a strediska pre ľudské práva. Práce na novelizácii oboch zákonov sa začali, avšak žiaľ, nedospeli do takého štádia, aby mohli byť predložené ešte tejto vláde.
 
     Za veľký problém považujem aj to, že sa nepodarilo navrátiť do pôvodnej podoby zákon o štátnom občianstve Slovenskej republiky, preto na dnešné rokovanie rady predkladám návrh uznesenia k úprave inštitútu štátneho občianstva SR v právnom poriadku SR.
 
     Nie som úplne spokojný ani s pokrokom v problematike ochrany práv dieťaťa. Stále je príliš veľa detí vystavených psychickému i fyzickému násiliu a spoločnosť zatiaľ nenašla úplne vyhovujúce riešenia ani na problém opustených, zanedbaných detí, či na otázku ich reintegrácie do spoločnosti. Navrhujem zriadiť funkciu zástupcu ombudsmana pre deti – toto sa môže zrealizovať v procese novelizácie zákonov o VOP a SNSĽP.
 
     Za jednoznačné pozitívum považujem zriadenie Rady vlády pre ľudské práva. Rada spolu so svojimi odbornými výbormi a pracovnými skupinami poskytuje priestor pre prierezovú koordináciu ľudskoprávnych politík, ale aj pre priamu participáciu zástupcov/zástupkýň občianskej spoločnosti, mimovládnych organizácií a združení predstavujúcich jednotlivé zraniteľné skupiny na diskusii a rozhodovaní o ľudskoprávnych otázkach.Doterajšia činnosť rady a jej výborov svedčí o tom, že nové, transparentnejšie princípy, na základe ktorých sa tieto orgány vytvárali, sú životaschopné a efektívne. Som presvedčený, že tieto princípy sa majú zachovať, resp. ďalej rozvíjať.
 
     Predmetom rokovaní rady v roku 2011 boli predovšetkým  pripravovaná reforma inštitucionálneho rámca ochrany ľudských práv v SR, špecifikácia kritérií voľby osoby verejného ochrancu práv, príprava Celoštátnej stratégie ochrany a podpory ľudských práv v SR, Stratégia SR pre integráciu Rómov do roku 2020, implementácia Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím, poslanecké novely týkajúce sa rodičovského príspevku a príspevku pri narodení dieťaťa, stavebného zákona, problematika inkluzívneho vzdelávania a iné. Podrobnejšiu informáciu o doterajšej činnosti rady, vrátane činnosti jej štyroch pracovných skupín ste dostali elektronicky a bude predložená na najbližšie rokovanie vlády ako informatívny materiál.
 
     Za prínos aktívneho pôsobenia rady ako poradného orgánu vlády považujem aj skutočnosť, že vláda v novembri 2011 na podnet rady schválila zámer vypracovania Celoštátnej stratégie ochrany a podpory ľudských práv, ktorá má byť vypracovaná do septembra tohto roku.
 
     Verím, že aj ďalšia vláda si tento zámer osvojí a dokončí prácu na nej. Mal by to byť audit doterajšej ľudskoprávnej politiky štátu a náčrt priorít na ďalšie obdobie vo všetkých zásadných oblastiach, vrátane oblasti výchovy a vzdelávania k ľudským právam. Súčasťou stratégie by malo byť už zmienené posilnenie úradu verejného ochrancu práv (ombudsmana), vrátane posilnenia právomocí v oblasti práv detí, osôb so zdravotným postihnutím, príslušníkov menšín, ako aj vybudovanie silného úradu pre rovnaké zaobchádzanie (antidiskriminačného úradu) – transformáciou Slovenského národného strediska pre ľudské práva.
 
     Ďalšie pozitívum, ktoré by som chcel spomenúť, je zvýšenie objemu prostriedkov na dotačné schémy úradu vlády zamerané na ochranu a podporu ľudských práv a na podporu kultúr národnostných menín – za ostatné dva rozpočtové roky  bolo na tento účel vyčlenených spolu 12 a pol milióna Eur, z toho na podporu menšinových kultúr 8 a pol milióna.
 
     Dovoľte mi, dámy a páni, na tomto mieste spomenúť konštituovanie Ceny podpredsedu vlády SR pre ľudské práva a národnostné menšiny za významný prínos v oblasti ochrany a podpory ľudských práv. Cena bola prvýkrát udelená v decembri 2011 pri príležitosti Dňa ľudských práv. Prvými ocenenými boli významné osobnosti nášho verejného života –  Anton Srholec, Miroslav Kusý, Milan Šimečka in memoriam a v mene Rádia Slobodná Európa bývalá hlavná redaktorka Agneša Kalinová.   
 
     Na záver by som sa chcel zmieniť ešte o dvoch ďalších koncepčných dokumentoch, ktoré síce nepripravuje môj úsek, ale úzko súvisia so stratégiou ochrany a podpory ľudských práv. Jednou z nich je Stratégia SR pre integráciu Rómov do roku 2020. Stratégia sa usiluje o presadenie komplexného, systémového prístupu k problematike inklúzie rómskych komunít, v ktorom nezastupiteľné miesto má aj ochrana a podpora ľudských práv a dôraz na interkultúrny a interetnický dialóg. Verím, že stratégia neostane len na papieri, ale dostane plnú podporu všetkých zainteresovaných orgánov a inštitúcií, pretože jej realizácia je možná len v súčinnosti všetkých zainteresovaných rezortov, samosprávnych orgánov, mimovládnych organizácií, ako aj Rómov samotných.
 
     To isté sa týka aj Akčného plánu Iniciatívy za otvorené vládnutie, ktorý pripravil splnomocnenec vlády pre občiansku spoločnosť. V dnešných časoch, keď nedôvera občanov v stranícku politiku a všeobecne verejné inštitúcie dosahuje vysoký stupeň, je výzva na otvorené vládnutie nesmierne aktuálna. Príprava Celoštátnej stratégie ochrany a podpory ľudských práv, ktorú od počiatku plánujeme pripravovať participatívnym spôsobom, je zahrnutá do Akčného plánu ako jeden zo štyroch príkladov dobrej praxe dialógu o verejných politikách. Súčasťou tohto procesu je aj dnešné zriadenie pracovnej skupiny pre základné práva, ktorá by mala úradu vlády poskytnúť nezávislú expertnú podporu pre tvorbu stratégie, do ktorej  sa neskôr zapoja jednotlivé výbory a pracovné skupiny rady.
 
Vážené dámy, vážení páni,
     dovoľte, aby som pri príležitosti posledného zasadnutia rady v tomto volebnom období vyjadril poďakovanie za Váš doterajší aktívny vklad do jej práce. Želám Vám všetkým veľa úspechov vo Vašom ďalšom profesionálnom pôsobení, aj na poli zlepšovania úrovne ochrany a podpory ľudských práv na Slovensku. Verím, že tento záväzok si osvojí aj ďalšia vláda, ktorej aj vopred k jeho realizácii držím palce.