Príhovor vicepremiéra SR Rudolfa Chmela na medzinárodnej konferencii Ľudské práva - späť k podstate, Bratislava 5.- 6. 12. 2011

keď sme si pred vyše pol rokom zaumienili zorganizovať medzinárodnú konferenciu ku Dňu ľudských práv pod názvom Ľudské práva – späť k podstate, mali sme pomerne jasnú predstavu o tom, čo touto konferenciou a na ňu nadväzujúcimi podujatiami chceme dosiahnuť. Pred dvadsiatimi rokmi, v roku 1991 bola prijatá Listina základných práv a slobôd, ktorá sa po vzniku Slovenskej republiky stala súčasťou aj jej právneho poriadku. Ukazuje sa, že nadišiel čas, aby sme sa vrátili ku kľúčovým pojmom a konceptom, na ktorých je táto listina postavená a oživili nielen jej literu, ale najmä jej ducha.
 
Niet vhodnejšej chvíle na takéto zamyslenie, ako súčasná doba, poznačená krízou politiky i recesiou ekonomiky. Názvom konferencie sme chceli naznačiť, že je potrebné ďalej vysvetľovať, hlbšie pochopiť, a veru aj opätovne vyložiť jednotlivé články našej Listiny základných práv a slobôd. Vo svetle nového vývoja môžeme doplniť názov našej konferencie aj o podtitul: Ľudská dôstojnosť v čase krízy. Zaručiť právo na dôstojný život v ťažkých časoch je vskutku  jednou z najväčších výziev pre každý, a tobôž demokratický štát.
 
„Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.“ Tak znie prvý článok našej ústavnej listiny, nadväzujúc na znenie Všeobecnej deklarácie ľudských práv, podľa ktorej „Všetci ľudia sa rodia slobodní a rovní v dôstojnosti i právach.“ Za tých dvadsať rokov sme si zvykli považovať za samozrejmosť, že nastolením demokracie a trhového hospodárstva sa automaticky uplatnia aj ľudské práva pre všetkých. Sami seba sme presvedčili, že demokratické, čiže väčšinové rozhodovanie, sa automaticky rovná rozhodovaniu spravodlivému. Akosi sme uverili, že pri výkone spravodlivosti je jedine smerodajná formálna správnosť procesu. Zabudli sme, že spravodlivosť bez morálneho hodnotového základu, férovosti, bez upriamenia sa na dobro, bez reálnej participácie dotknutých – je fikcia.
 
Áno, často opomíname aj to, že práva a povinnosti vzájomne súvisia. Ich vzťah je zložitý a mnohovrstevný. Právo jednotlivca musí byť skĺbené s uvedomením si občianskej zodpovednosti, teda rešpektovaním práv druhých. Jednotlivec (či skupina jednotlivcov spojená spoločným záujmom) nemôže narábať so svojou slobodou tak, že sa spreneveruje Kantovmu kategorickému imperatívu. Teda že nekoná tak, aby sa maxima jeho konania mohla stať všeobecne platným zákonom. Ľudovo povedané: ak sa nespráva voči iným tak, ako by chcel, aby sa v rovnakej situácii správali druhí k nemu. Je to memento aj v našej vnútropolitickej kauze požiadaviek lekárskych odborov: áno, mnohí lekári, najmä na vidieku, pracujú za nedôstojných podmienok, a to je nevyhnutné postupne napraviť. Avšak lekárske odbory svojím konaním zasiahli do ľudskej dôstojnosti tých, ktorí sú na starostlivosť odkázaní a mohli ohroziť ich životy. A to už je problém, ktorý sa dotýka našej témy podstatne.
 
Štát – myslím teraz štát ako mocenskú inštitúciu – má na druhej strane často sklon princíp občianskej zodpovednosti dezinterpretovať a zúžiť ho na princíp lojality voči štátu. Zamieňanie občianskej zodpovednosti – teda solidarity s inými ľuďmi a úcty k dôstojnosti iných ľudí – s poslušnosťou voči neosobnému štátu, môže viesť k ideologizácii verejného života. Fetišom sa môže stať pojem národa, spoločenskej triedy, či náboženskej komunity. V takomto ideologizovanom svete sa zahmlieva vzájomný vzťah jednotlivca a štátu z hľadiska ľudskoprávneho.
 
Ľudské právo z pohľadu jednotlivca vystupuje totiž ako povinnosť na strane štátu, veď štát je garantom ľudských práv. Nie je to tak, že štát sa môže tváriť tak, že uznaním ľudského práva preň z tejto skutočnosti nevyplývajú povinnosti. A nie je to ani tak, že môže podmieňovať plnenie svojich ľudskoprávnych záväzkov vyžadovaním akýchsi dodatočných povinností zo strany občana. Nemôže. Ľudské práva nie sú privilégiá, ktoré štát udeľuje a odníma. Takéto vnímanie ľudských práv je nepochopením či zámerným ignorovaním princípu ich prirodzenosti a neodňateľnosti, čo už mnohokrát v dejinách viedlo k tragédiám.
 
O niekoľko dní si pripomíname Všeobecnú deklaráciu ľudských práv, prijatú OSN 10. decembra 1948 spolu s Dohovorom o zabránení genocíde. Oba dokumenty vznikli ako odpoveď obnoveného medzinárodného spoločenstva na hrôzy II. svetovej vojny a na tragédiu holocaustu ako stelesnenia absolútneho zla. Dokument bol teda predovšetkým silný mravný apel, ktorým sa ľudstvo vzoprelo voči ideológiám popierajúcim ľudskú dôstojnosť a jedinečnosť, ideológiám založeným na uplatňovaní princípu nadradenosti, diskriminácie či segregácie. Nesúhlasím teda s tým, že konzekventné presadzovanie koncepcie univerzálnych, nedeliteľných ľudských práv vedie k rozkladu spoločenskej morálky. Skôr si myslím, že je to naopak: k deštrukcii morálky môže viesť rezignácia na presadzovanie koncepcie prirodzených ľudských práv.
 
Vážené dámy, vážení páni,
vláda Slovenskej republiky schválila pred troma týždňami materiál popisujúci zámer vypracovania celoštátnej stratégie ochrany a podpory ľudských práv. Do konca septembra budúceho roka by tak mal byť vypracovaný program, ktorý po prvýkrát v krátkej histórii Slovenskej republiky komplexne stanoví dlhodobé priority ľudskoprávnej politiky štátu. Malo by sa tak stať v systémovej prepojenosti na iné kľúčové strategické dokumenty, akými sú dlhodobá stratégia rozvoja spoločnosti, stratégia sociálnej kohézie, koncepcia rozvoja vzdelanosti, stratégia začleňovania rómskych komunít, koncepcia národnostnej politiky, či stratégia rodovej rovnosti. Túto konferenciu chápte ako prvý krok na ceste k vypracovaniu zmienenej ľudskoprávnej stratégie.
 
Stratégia definuje a interpretuje základné pojmy a koncepty vyplývajúce z medzinárodných ľudskoprávnych záväzkov Slovenskej republiky, na základe ich revízie v rámci procesu širokej odbornej a participatívnej diskusie. Zosúladí ľudskoprávne aspekty existujúcich programov, stratégií, akčných plánov, koncepcií, či iných dokumentov verejnej politiky. Významnou súčasťou stratégie bude aj koncepcia výchovy a vzdelávania v oblasti ľudských práv. Výchova k ľudským právam, ako aj príprava odborníkov a profesionálne vzdelávanie v oblasti ľudských práv je nevyhnutným predpokladom účinnej realizácie stratégie a vôbec, účinnej realizácie ochrany a podpory ľudských práv ako takej.
 
Predložením zámeru stratégie reagujeme nielen na staršie odporúčania Svetovej konferencie o ľudských právach z roku 1993, ale aj na nový vývoj v rámci Európskej únie. Aj v rámci EÚ sa pripravuje komplexný Program ochrany a podpory ľudských práv. Od roku 2014 by mal byť funkčný nový finančný nástroj naviazaný na tento program, s názvom Práva a občianstvo, spájajúci viaceré doteraz existujúce finančné nástroje a programy.
 
Dámy a páni,
zákonom účinným od 1. novembra 2010 bola ustanovená Rada vlády SR pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť ako jeden z troch hlavných stálych poradných orgánov vlády SR. Jednou z hlavných úloh rady je presadiť prierezový prístup pri implementácii ľudskoprávnych noriem a pri osvojení si ľudskoprávnych princípov v činnosti verejnoprávnych orgánov. Popri koordinačnej funkcii vo vzťahu k orgánom verejnej správy je však rada aj významným prostriedkom participácie občianskej spoločnosti, mimovládnych organizácií a združení zastupujúcich jednotlivé zraniteľné skupiny na ovplyvňovaní rozhodnutí, ktoré sa ich týkajú. V rade sú paritným spôsobom zastúpené orgány a inštitúcie verejnej správy, a na druhej strane zástupcovia mimovládnych organizácií, nezávislých inštitúcií a expertnej obce. Rada má svoju vlastnú vnútornú štruktúru, tvorenú ôsmimi výbormi, špecializovanými na problematiku jednotlivých cieľových skupín a dôležitých oblastí ochrany a podpory ľudských práv.
 
Vytvorením a sfunkčnením rady sa vlastne ešte pred prijatím stratégie naplnil jeden z jej zámerov – ustanoviť prierezový koordinačný a participatívny mechanizmus presadzovania ľudských práv. Druhým dôležitým cieľom je zdokonalenie činnosti nezávislých inštitúcií ochrany a podpory ľudských práv, ako aj podporiť mimovládne organizácie pôsobiace v tejto oblasti. Verím, že sa podarí posilniť verejného ochrancu práv a jeho úrad, najmä pri ochrane práv tých najzraniteľnejších a najodkázanejších skupín obyvateľstva – detí, zdravotne postihnutých, menšín a osôb vystavených skrytému násiliu či nedôstojnému zaobchádzaniu. Chceme oživiť Slovenské národné stredisko pre ľudské práva a prebudovať ho na funkčný Úrad pre rovnaké zaobchádzanie. 
 
Slovenská republika spĺňa štandardy ochrany a podpory ľudských práv, zodpovedajúce súčasnému štádiu vývoja našej demokracie. V žiadnom prípade však nie je úroveň napĺňania ľudských práv u nás vysoko nadštandardná, ako by sme tomu niekedy aj sami chceli veriť. Čím skôr si to uvedomíme a zoberieme náš záväzok „rešpektovať, ochraňovať a aktívne presadzovať“ ľudské práva vážne, tým lepšie pre nás. Verím, že aj dnešná konferencia významným spôsobom prispeje k našim snahám čo najlepšie sa vysporiadať s touto úlohou.
 
Dámy a páni!
Ľudské práva však nie sú len o dohodách, medzinárodných záväzkoch a stratégiách. Sú o kvalite života, o pochopení, že každý človek má rovnakú hodnotu. Niekedy mám pocit, že sme stratili 20 rokov. Neviem si inak vysvetliť fakt, že verejnosť -- a najmä mladí ľudia – tolerujú stavanie múrov, obsadzovanie rómskych osád políciou, či dokonca podporu rasistických hnutí. Nechápem, ako môžu v našej republike mladí a vzdelaní politici nielen ponechať v platnosti, ale priamo podporovať či zhoršovať stav, ktorý umožňuje odoberať občianske práva vlastným spoluobčanom len preto, že sú Maďari! Kde sa stala chyba? Možno sme sa príliš zaoberali výstavbou diaľnic a nákupných centier a pozabudli naučiť naše deti, čo znamená rešpektovať toho druhého. Za dvadsať rokov sme neboli schopní zbaviť sa hlúpeho delenia na „normalitu“ a „patológiu“. Typickým príkladom je prehlbujúci sa spôsob, ktorým v kruhu chudoby a vylúčenia udržiavame veľké skupiny Rómov či ľudí so zdravotným postihnutím.
 
Myslím si, že vzdelávanie k ľudským právam nemôže byť len o splnení formálnych požiadaviek či medzinárodných záväzkov. Dodržiavanie ľudských práv musí znamenať také nazeranie na „iných“, také praktiky a vzťahy spolužitia, ktoré náš svet a najmä svet našich detí urobia lepším a slobodnejším. Keďže zažívame najťažšiu ekonomickú krízu ostatných generácií a vieme, že počas kríz silnejú tlaky na radikálne riešenia, musíme všetci vyvinúť obrovské úsilie na to, aby sme sa v otázkach ľudských práv – napríklad voči sociálne vylúčeným Rómom či zdravotne vylúčeným – nedopúšťali žiadnych kompromisov!
 
Pred vyše dvadsiatimi rokmi sme získali slobodu, zvyknem hovorievať, že nám padla do
lona. Odvtedy si myslíme, že ju máme, a nestrážime ju. Akoby sme ju za tie dve desaťročia nechali rozplynúť. Akoby sme slobodu a ľudské práva dokázali skutočne oceniť len v diktatúrach. Ale násilie je prítomné aj v demokraciách. Myslím na násilie vlád, byrokracie voči občanovi, jednotlivcovi. Spomeňme si len na obdobie pred rokom 1998 u nás, ale nielen naň. Môj úrad podpredsedu vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť je svojho druhu „ústavný súd“ v mocenských štruktúrach. Som, ako úrad, súčasťou štruktúry moci, ale na druhej strane, podľa zásad ochrany ľudských práv, musím túto moc svojím spôsobom korigovať, keď sa pokúša nejako redukovať ľudské práva. Napríklad aj práva národnostných menšín, ako som to podstúpil pri presadzovaní návrhu zákona o používaní jazykov národnostných menšín vo vládnej koalícii a ešte kontroverznejšie v parlamente v zápase s opozíciou, vo veci práv národnostných menšín osobitne netolerantnou.
 
Dámy a páni, ak sa vám tu zdôverujem so svojimi subjektívnymi pochybnosťami, je to nielen preto, že chcem pri rozhovore o ľudských právach zdôrazniť aj takýto osobne ľudský rozmer, ale preto, že sa skromne nazdávam, že pri ceste späť k podstate by sme nemuseli naň zabúdať. Ale najmä preto, aby sme na ľudské práva aj v demokracii kládli taký dôraz ako vtedy, keď sme o nich iba snívali.