Príhovor vicepremiéra SR Rudolfa Chmela na otvorení medzinárodného diskusného podujatia Stredoeurópske fórum 2011 (Bratislava, Divadlo Astorka, 16. – 18. 11. 2011)

Keď sa stretne takáto internacionála intelektuálov, zrejme sa oplatí hľadať odpovede na otázky, ktoré prináša kríza dnešného sveta. Je to aká-taká záruka, že sa pomenujú aspoň jej príčiny nielen vo sfére zdanlivo exaktne merateľnej, ale i tej hlbšej – mravnej predovšetkým.
            Koniec budúcnosti sa pritom môže vnímať aj ako začiatok konca. Prinajmenšom konca éry, ktorá sa u nás začala práve pred dvadsiatimi dvomi rokmi. Lebo od pamätného novembra ´89 sme už prežili epochu porovnateľnú s obdobím prvej demokratickej ČSR, napríklad. Prešli sme v nej od represívneho rovnostárstva starého režimu cez privatizačnú rabovačku  k demokracii a trhovému kapitalizmu so stále sa zväčšujúcou sociálnou nerovnosťou a stále častejšie skloňovanou korupciou. Sloboda sa nám v tej vyše dve desaťročia trvajúcej historickej súčasnosti -- či súčasnej dejinnosti -- však neraz akoby zredukovala len na slobodu zbohatnúť. A sloboda, ktorá vedie k sociálnej nerovnosti, nie je asi tá najpríťažlivejšia sloboda. Prinajmenšom paralyzuje sociálnu súdržnosť, ktorá charakterizovala to, čo nazývame možno veľmi vznešene,  étosom novembra ´89. Teda to, čomu sme vtedy hovorili, ale najmä verili a pomenovali jednoducho  --  budovanie spravodlivej slobodnej spoločnosti, právneho štátu.
                 Preto znovuobjavenie slobody roku 1989 stojí pred nami v roku 2011 i tak, či náhodou ten demokratický kapitalizmus, ktorý sme sa tu vyše dve desaťročia pokúšali presadzovať, či ten demokratický kapitalizmus nemôže mať aj alternatívu. Ale i tak: či tento kapitalizmus má vôbec alternatívu?
                Svet bez zmien, bez alternatív býva väčšinou príliš  rigidný, skôr umele pevný, bez súvislostí, akoby naozaj bez budúcnosti. Svet však, či chceme alebo nie, je v pohybe, aj keď nie vždy v pozitívnom či zmysluplnom. Organizátorky tohto fóra naznačujú síce koniec budúcnosti, no my sme sa nevyrovnali ani s minulosťou -- fašistickou či komunistickou, takisto však ani s tou dvadsaťdva- ročnou novou,  kapitalistickou. V 90. rokoch sme si mysleli, že globalizácia všetko pohltí a trh, ako vraveli vtedajší mudrci, všetko vyrieši. Rok 2008, ale i ten súčasný, dve tisíci jedenásty,  nás z toho aspoň sčasti vyliečili. Teda skôr upozornili na chorobu, ako ponúkli recept. 
               Je toto a všetko, čo sa na to nabaľuje, naozaj koniec našej budúcnosti? Ak si premietam film našich čo i len mikrodejín slovenských za posledné vyše poldruha storočie, vidím, že sme tie konce budúcnosti absolvovali už niekoľkokrát. Vo vlastnej réžii aj v réžii mocnejších. Ak to aj neboli naozaj konce našej budúcnosti, vždy to boli dilemy, historické rozhodovania. Aj preto si stále myslím, že o konci budúcnosti nemožno hovoriť bez poznania minulosti. Ak by som zobral slovenský historický vývoj za posledné vyše poldruha storočie,  mali sme v ňom vždy väčšinou viacero opcií, viacero alternatív, no nie vždy sme si vybrali tú správnu či perspektívnu. O Čechoch, Poliakoch, Maďaroch a iných nevraviac.  
               Kedy teda ten koniec budúcnosti môže nastať? Zrejme vtedy, keď sa naplno prejaví devastácia životného prostredia – globálne otepľovanie tak ako vymieranie biologických druhov, znečisťovanie a vykorisťovanie prírodných zdrojov – a nezastaví sa nerovnosť v rozdeľovaní materiálneho bohatstva. Aj toto sú „výdobytky“ modernej spoločnosti. Ako vždy doteraz, keď sa prehlbovala kríza, aj dnes vzrastá vplyv ideológií a hnutí, ktoré uprednostňujú národné riešenia pred celoplanetárnymi. A nacionálne riešenia nemajú často ďaleko od nacionalistického barbarstva, ktoré sa len naoko začína politicky akceptovateľnejšie – populistickým nacionalizmom.
                  Asi preto nepoviem nič nové, keď vyslovím obavu, že v našich končinách musíme mať nateraz najväčší strach z toho, ako sa posilňuje nacionalizmus. Toto posilňovanie súvisí so širším úspechom antiliberálnych názorov a hnutí, ktoré nevnímajú súčasné krízy ako krízy globálne. Tento trend je v postkomunistickej Európe o to nebezpečnejší, o čo viac pre niektorých intelektuálov a politikov po roku 1989 predstavoval alternatívu slobody trh (mementom pre nich nebolo ani to, že nechať napríklad kultúru na pospas trhu, znamená vytvoriť priestor pre prázdnotu či rovno gýč). Štát bol pre mnohých zo spomínaných najmä nevyhnutným zlom, až príliš zviazaným s totalitným komunistickým režimom a v područí postkomunistickej partokracie. Kríza, žiaľ, u mnohých intelektuálov a politikov nespôsobila návrat k formulovaniu novej spoločenskej zmluvy, teda štátu v podobe spoločenstva ako Európska únia, a nie národne-egoistických spolkov romantických pomätencov. Naopak, spôsobila väčšie dožadovanie sa trhu a zvrchovanosti v ekonomike. Odklon od tejto zmluvy k nekontrolovanej vláde mocných a bohatých však vždy vedie k tyranii a barbarstvu. Odkaz barbarského fašizmu a nacizmu, ktoré boli reakciou na poslednú veľkú krízu, straší starý kontinent dodnes.
                Kríza nepochybne nahlodala suverénne vyhlásenia o samoorganizovanosti trhov. Vývoj v Európe v posledných rokoch, ako aj prípad Slovenska a nedávneho pádu jeho prvej nekomunistickej vlády po roku 1989, upozorňujú na fakt, že dominancia používania úzkej a v kríze prežitej ekonomickej ideológie je polcestou k barbarstvu. Objavujú sa názory o potrebe rozdelenia eurozóny na bohatších a chudobnejších, dlhový diškurz, spôsobený špekuláciou svetovej kasty finančníkov, dostáva národnosť do postavenia, akoby za dlhy mohli Íri, Portugalci či Gréci sami a nie tzv. sloboda špekulácií na burze. Kým na európskej úrovni rastie nacionalizmus, nacionalizácia dlhov a ekonomickej pomoci, na lokálnej úrovni silnie intolerancia k slabým. Kríza vždy prináša zvýšenie popularity radikálnych riešení, ktoré nachádzajú kolektívneho vinníka – napríklad Rómov či migrantov. Aj smerom k sociálnej politike pozorujeme odklon od univerzálnych riešení, rešpektujúcich ľudskú dôstojnosť a práva, k ekonomizujúcim snahám, ktorých základom je etnifikácia chudoby a ostrakizácia skupín ako uzavretých a vnútorne koherentných celkov.
                Popritom všetkom zanikli hlasy o zodpovednosti konkrétnych ľudí, politikov a spoločenskej triedy finančníkov a bankárov, ktorí sa priživovali na predkrízovej konjunktúre. Zanikajú hlasy, kritizujúce ten druh kapitalizmu, ktorý sa vo svete rozvinul počas ostatných dvadsiatich-tridsiatich  rokov a ktorý je skutočnou príčinou krízy. Volanie po návrate morálky, ktoré spustili ekonómovia, keď sa im situácia vymkla z rúk, ponúkali filozofi či teológovia dávno predtým. Poučením je -- a vo východnej Európe to vieme azda lepšie ako na Západe – že hŕstka autorov z knižničky neoklasickej ekonómie ako návod pre riadenie spoločnosti nestačí. Navyše prináša nebezpečné súperenie národov a nacionalizmov, ktoré vopred zahubí akúkoľvek racionálnu debatu.
                Drancovanie prírody i rast extrémnej sociálnej nerovnosti vo svete sú teda zhubné pre ľudí aj spoločnosť. Budúcnosť môže preto priniesť strach, ktorý posilní nacionalizmus či fašizmus. Budúcnosť však môže priniesť aj revitalizáciu demokratickej spoločnosti. Demokracia totiž zvíťazí len vtedy, ak sa oprávnená kritika predkrízového kapitalizmu nezvrhne na antiliberálne šialenstvo! S prerodom liberálov na antiliberálnych nacionalistov máme napríklad v Maďarsku, ale aj na Slovensku, bohaté skúsenosti. Hľadanie pokrízových alternatív by preto možno mohlo byť aj programom tohto Stredoeurópskeho fóra.
                Máme ich? Aké alternatívy vieme ponúknuť z pohľadu našej postkomunistickej skúsenosti, dajme tomu na Slovensku? V niečom sa predsa len môžeme odvolať na našu skúsenosť: boj s mečiarizmom a neprestávajúci zápas osamelých donkichotov s nacionalizmom a národným populizmom. Tento boj sme síce ešte ani zďaleka nevyhrali, neznamená to však, že v ňom možno poľaviť! Teraz zrejme treba  poraziť neoliberálnych populistov – nacionálnych aj ekonomických. Aj nacionálne-ekonomických. 
                   Účtovnícky strach o vlastné úspory a výšku inflácie u nich prevažuje všetko ostatné – dokonca aj strach z islamu. Strany parazitujúce na tejto masovej obave či skôr hystérii tu už však existujú. Nielen na Slovensku, aj v Nemecku napríklad. Zatiaľ len u nás sa jednej z nich podarilo rozbiť aj vládu, ktorá pôvodne fungovala na báze európskeho konsenzu. Aspoň v niečom sme sa teda po dlhom čase „preslávili“. V rozbíjaní, deštrukcii – nebodaj aj Európy. Uvidíme, či máme v zásobe predsa len aj čosi konštrukčné, skladobné a ešte – primerané našej špecifickej geopolitickej váhe.
 
Dámy a páni,
                   možno tieto úvahy trochu sklamaného liberála majú pre niektorých silnejšie ľavicové sfarbenie. Chcel som nimi však iba vyvolať záujem o väčšiu solidaritu, ktorú aj ľavica za vyše dvadsaťročie pomáhala vyprázdňovať, hoci o prázdnu rétoriku nebola núdza. Zároveň sa mi žiadalo povedať, že nielen ako podpredseda vlády, ktorý má v „rezorte“ všetky menšiny, teda všetky zraniteľné skupiny občanov, a tých je ozaj neúrekom, že nielen ako príležitostný člen vlády, ale aj ako intelektuál som na strane slabších, zraniteľných, áno – aj hladujúcich, hoci sa o tom v dobrej spoločnosti vraj nepatrí hovoriť.  Keď však 21. storočie nebude na tieto problémy zodpovedne odpovedať, keď nebude 21. storočie storočím solidarity, zostanú miliardy ľudí na periférii sveta a koniec budúcnosti sa pre našich potomkov bude môcť naozaj približovať. Aj preto by alternatíva potrebovala nový scenár a asi aj nového režiséra.
 
----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
S príhovorom vystúpil podpredseda vlády SR pre ľudské práva a národnostné menšiny Rudolf Chmel na otvorení medzinárodného diskusného podujatia Stredoeurópske fórum 2011, ktoré sa konalo v Bratislave v dňoch 16. – 18. novembra 2011 v Divadle Astorka Korzo '90.