Príhovor vicepremiéra SR Rudolfa Chmela na prezentácii knihy Paula Lendvaia: Maďari (Víťazstvá a prehry)

Už podtitul tejto veľmi osobnej historickej eseje Paula Lendvaia – Víťazstvá a prehry – naznačuje, že v nej nebude chýbať napätie, nielen medzi víťazmi a porazenými, ale najmä medzi autorovými neraz netradičnými a oficiálnymi či zavedenými názormi, hodnoteniami, interpretáciami osobností, udalosti maďarských dejín. Najmä však naznačuje, že v knihe nebude chýbať napätie spôsobené tým, že autor nešetrí kriticizmom, že v nej hladí svoj národ na pozadí protirečivých dejín jedného tisícročia takpovediac proti srsti, ako sám spomína, aj so sarkazmom či, dodajme, s iróniou. To všetko vytvára z čítania diela veľmi pútavý, príťažlivý príbeh, akúsi vnútornú biografiu národa, ktorý svoju minulosť absolvoval v mnohých, neraz rozporných podobách, čo sa nemôže neodraziť aj na rozpornosti ich interpretácií. Navyše, Maďarsko, maďarské dejiny sú súčasťou priestoru strednej Európy, ktorý, s českým filozofom Karlom Kosíkom hovoriac, je priestorom sporu aj rozporu, t.j. aj priestorom sporným aj rozporným. Uchopiť v rozpätí tisícročia takýto priestor je preto úloha viac ako náročná.
         Paul Lendvai sa v knihe Maďari už na úvod vymedzuje, keď sa priznáva  čitateľovi, že nepatrí do „cechu“ historikov, že je publicista a politický analytik.  Dáva najavo, že je viac umelcom – rozprávačom, ako vedcom – historikom, hoci pre jedno i druhé je spoločnou podmienkou: Sitzfleisch. Pre neho je však dôležité nielen to, ako sa dejiny stali či diali, ale najmä prečo sa stali, prečo sa diali, aký to malo zmysel. Dejiny nie ako suchopárna kronika, ale ako pátranie po ich zmysle. Lebo politika, vojny, diplomacia sú iste základom historických naratív, ich ešte hlbším základom je však nielen súdiť, ale pochopiť dejiny a človeka v nich – vo svete intímnom i v makrohistórii.
         Na takú syntézu, akú predkladá v prezentovanej knihe Paul Lendvai, si zrejme musí človek nielen veľa naštudovať, ale doslova aj nažiť. Známy nemecký historik staroveku Theodor Mommsen kedysi pred temer poldruhastoročím vo svojej rektorskej inauguračnej reči povedal, že historik nie je klasický filológ či matematik, ktorý sa dá vychovať či vyučiť. Historik, podľa neho, nemôže byť vychovávaný, musí sa vychovať sám. Platí to zrejme dvojnásobne na historika, ktorý historiografiu chápe ako umenie, ako svojím spôsobom literárnu disciplínu, ktorá má aj estetickú hodnotu. To znamená aj to, že dbá na fakty i súvislosti, ale nepodceňuje ani jazyk, štýl, kompozíciu, že kladie dôraz na detail i celok. Lebo len na základe vzťahu detailov môže vzniknúť celok. Autorove lapidárne biografické charakteristiky množstva postáv, ktoré sa v knihe len mihnú, sú práve pre tento detail také zapamätateľné a dejiny samé doslova poľudšťujú, aj vtedy, keď sú to charakteristiky neraz negatívne či nelichotivé. A keď som spomínal to hladenie rodákov proti srsti, patrí k nemu aj to, ako autor  neraz v knihe odkazuje na maďarské fóbie a komplexy (z Rakúšanov, ale i z Nemaďarov, ako píše viackrát, z „druhej polovice obyvateľstva“ v Uhorsku), ako poukazuje na maďarské mesiášstvo, na mnohé historické traumy, dodnes živé a živené, ako často v rôznych súvislostiach skloňuje politický a duchovný etnocentrizmus, ktorý, ako možno aj varovne pripomína, „viedol ku katastrofálnej porážke Uhorska“. Aj preto uznáva len zopár kritikov maďarského nacionalizmu, Istvána Bibóa predovšetkým.
         Slovenský čitateľ neznalý maďarčiny sa dodnes s maďarskými dejinami mohol bližšie zoznámiť iba z českých prekladov maďarských historických syntéz, aj tej od Paula Lendvaia, ktorá u susedov vyšla už dávnejšie, ba dokonca z vlastných českých dejín Maďarska, naposledy od nedávno zosnulého hungaristu Richarda Pražáka. Slovenská historiografia totiž reflektuje maďarské dejiny zväčša len v rapsodických polemikách, ale nie systematickými, takrečeno gruntovnými prácami. Iste aj preto, ako píše znalec témy, historik Roman Holec, že slovensko-maďarská spoločná minulosť nie je rovnaká, že Slováci i Maďari si ju vysvetľujú každý po svojom a neraz je to isté vykladané s úplne odlišnými hodnotovými znamienkami. Ba niekedy sa zdá, že existujú dve paralelné minulosti. To, že podobnosť slovenského a maďarského príbehu spolu nepociťujeme, Roman Holec pripisuje na vrub historikov, politikov, elít i pseudoelít. Ich zásluhou nás dejiny nespájajú, ale rozdeľujú: prinajmenšom sto rokov. Na tisíc rokov spoločných dejín by to nebolo veľa, keby nešlo najmä o dejiny súčasnosti.
         Kniha Paula Lendvaia o víťazstvách a prehrách Maďarov by k dialógu, ktorý by sproblematizoval ten rigidný svet dneška (napríklad aj v slovensko-maďarskom vzťahu) mohla byť isto inšpiratívna aj pre nás. Keby totiž knihy ešte mali ten vplyv ako v časoch, keď ho mali! Paul Lendvai však mal a má výhodu, ktorú mnohí intelektuáli nezachytili, keď ten čas bol. A my pamätníci Klubu zwei si ju nostalgicky pripomíname. Dnes už nielen Jürgen Habermas pochopil, že komunikácia intelektuála sa presmerovala od kníh a novín k televízii a internetu. Po takomto poznaní, ktoré Paul Lendvai pochopil a presadil už dávno (ale Habermas pripomína, že je k tomu potrebné liberálne zmýšľajúce publikum a funkčný právny štát – to bolo v tých časoch najbližšie naozaj v susednej Viedni!), po takomto poznaní dobre padne predsa len aj staré poznanie, že kniha ešte nestratila v globálnom svete bulváru celkom svoj zmysel a význam. Kniha Paula Lendvaia Maďari (Víťazstvá a prehry) istotne. Aj pre nás - Slovákov.

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
S príhovorom vystúpil podpredseda vlády SR pre ľudské práva a národnostné menšiny Rudolf Chmel na prezentácii knihy P. Lendvaia: Maďari (Víťazstvá a prehry), ktorá sa konala v utorok 8. novembra 2011 o 17. h v Kníhkupectve Panta Rhei na Poštovej ulici v Bratislave.